Ježiško mi okrem príjemných darov ako črevná chrípka nadelil aj veci, ktoré som skutočne ocenila, ako napríklad nové stierače na môjho chudáka staručkého automobila. Dnes, keď Bratislavu pohltila snehová kalamita a ja som si nemohla dať svoje semišové štekličky, ale iba fialové čižmy bez opätkov (čim som staršia tým väčšia pipka - okrem toho, pokiaľ ide o topánky, potrpím si na detaily), som mu bola naozaj vďačná. Moje skvelé vodičské schopnosti tak aspoň trochu vylepšila skutočnosť, že dnes cez svoje okno aj vidím na cestu. Nerada to priznávam, ale obávam sa, že som presne ten typ vodiča na ktorý kričíte "uhni, krava", "typická žena za volantom" prípadne aj drastické "tebe kto dal vodičák, ty *doplň podľa vlastného gusta*". Nech mojej cti slúži aspoň fakt, že som sa za volantom nikdy nemaľovala (ani na červenej) a spievam si iba potichu.
V práci. Boli sme tam iba dve, (ostatní dnes ostali nevedno kde) (ale inak my sme malá, nie lenivá firma!) a aj to staré známe, takže sme si z nášho prvého tohtoročného pracovného dňa vytvorili jeden veľký "žúr". Poctivo sme si plnili naše brigádnicko - pracovné povinnosti - a okrem toho všetky iné. Vyž-jedli sme všetky medovníčky aj cukríky čo nám ostali ešte z Mikuláša. Keďže sme obe zamilované do jedla, aj tak sme najviac času trávili v kuchynke (mne sa aj napriek mojej skvelej povesti "báječnej" kuchárky podarilo pripraviť tekvicovú polievku zo sáčku - síce som dva krát zabila plameň, raz sa popálila a raz si nevšimla, že mi zbytočne beží plyn, na mňa je to stále úspech).
Uprostred dňa sme si všimli zvuky. Najprv v domnení, že sú od tej druhej. Mrau, mrau. Hľadali sme mačku. Za oknom. V kancli. Mačku sme nenašli. Mrau, mrau. Stále tie zvuky. Najprv z kuchyne. Potom z kúpeľne. Potom sme boli presvedčené, že vychádzajú spod záhadne krivej kachličky na vani. Mrau, mrau, mrau. Ja som si na WC spievala, aby som prekričala tie pazvuky (ale to som dostala vynadané, že radšej počúvať tie strašné zvuky ako môj spev). Potom sme došli k názoru, že ide o skrytého zákerného holuba. To bude asi moja vina - síce mám zvieratká pomerne rada a tie ostatné som sa naučila rešpektovať, na operencov a zvlášť holubov si nezvyknem nikdy. Mám z nich fóbiu, na ulici ich obchádzam, keď ich vidím letieť, krčím sa. Som preto skvelý terč vtipov. Ale v našej dnešnej hitchcockovskej atmosfére sme teórii o holubovi zamurovanom pod vaňou uverili obe. Nepodarilo sa nám vypátrať, odkiaľ zvuky prišli. Nezisťovali sme. Z práce sme utiekli. Na kúpeľni (+WC) sme nechali len odkaz, že ostatní si majú dať pozor, nakoľko je tam uväznený záhadný tvor. Asi holub.